Odídeme na dovolenku. Prečo naše telo ostáva doma?

Možno to znie zvláštne, veď telo si predsa berieme vždy so sebou.

Niekedy však akoby jeho vnútorné nastavenie zostalo tam, odkiaľ sme odišli. Zmeníme síce miesto, prostredie, možno aj krajinu, ale telo ešte stále akoby ostalo doma, v starom rytme. V rytme povinností, neustáleho zvládania a pripravenosti reagovať. Stále čaká na ďalšiu úlohu, ďalšiu požiadavku, ďalší podnet,...

Akoby časť nás zdanlivo neodišla...

Celý rok sa tešíte na dovolenku. Predstavujete si, že keď konečne odídete od práce a každodenných povinností, telo sa automaticky prepne do oddychu.

Realita však niekedy vyzerá inak. Ste na mieste, kde "nemusíte nič", ale vnútorný nepokoj nezmizne. Myseľ stále niečo hľadá, telo je napäté, oddych neprichádza...

Nie je to paradox. Je to spôsob, akým funguje náš nervový systém.

Telo reaguje na to, čo dlhodobo zažíva.

Naše telo sa nesnaží komplikovať nám život. Naopak. Celý čas sa nás snaží len chrániť...

Nervový systém má jednu základnú úlohu – udržať nás v bezpečí a pomôcť nám zvládnuť to, čo život prináša. Preto neustále "mapuje", čo sa okolo nás deje, a prispôsobuje sa tomu, čo opakovane zažívame.

Ak človek dlhodobo žije v tlaku, zodpovednosti, neustálom riešení a potrebe zvládať veľa vecí naraz, telo sa tomuto spôsobu fungovania postupne prispôsobí. Naučí sa byť "v pohotovosti".

Niekedy však tento stav nevzniká len z každodenného tempa života. Môže byť aj dôsledkom silných životných udalostí, ktoré boli pre nás príliš náročné – období a situácií, keď sme museli veľa uniesť, hlbokých strát, zranení alebo skúseností, pri ktorých telo potrebovalo zostať pripravené a chrániť nás.

To, čo nám kedysi pomáhalo zvládnuť náročnú situáciu, môže zostať ako naučený mechanizmus aj v čase, keď už nebezpečenstvo pominulo.

Ale telo nie je iba miestom, kde sa napätie ukladá.

Je v ňom aj prirodzená schopnosť regenerácie...

Má v sebe aj prirodzenú schopnosť obnovy a návratu k rovnováhe. Nie však cez tlak, výkon alebo ďalšiu snahu "niečo so sebou robiť". Potrebuje na to mať vytvorené vhodné podmienky – priestor, dostatok bezpečia, spomalenia a kontakt so sebou.

Prechod z napätia do pokoja nie je okamžitý prepínač.

Je to kontinuálny proces.

Ak bolo telo dlhý čas zvyknuté fungovať v pohotovosti, potrebuje čas a opakované skúsenosti pokoja, aby mohlo postupne znížiť svoju "aktiváciu". Nie preto, že by nevedelo oddychovať, ale preto, že sa dlhý čas učilo niečo iné...

Prečo niekedy práve počas dovolenky príde únava alebo choroba.

Keď sa dlhodobo držané napätie začne uvoľňovať, môže sa objaviť únava, pocit poklesu energie alebo dokonca aj choroba.

Neznamená to, že oddych niečo pokazil. Skôr sa uvoľní energia, ktorá bola dlhodobo "potlačená" fungovaním v strese. Telo si až vtedy dovolí prejsť do hlbšej regenerácie.

Keď vytvoríme priestor na spomalenie a vnímanie seba, môže sa začať objavovať všetko to, čo počas bežných dní zostávalo v úzadí.

Únava.

Potreba spomaliť.

Emócie, ktoré sme nemali priestor cítiť.

Signály tela, ktoré sme dlhý čas odkladali.

Nie sú to zlyhania. Sú to informácie.

Telo s nami neustále komunikuje. Otázkou je, či mu vytvoríme dostatok priestoru na to, aby sme ho mohli skutočne počuť...

"Oddych je návrat do bezpečia, nie únik z reality"

Skutočný oddych nezačína tým, že odídeme na dovolenku. Začína v momente, keď sa nervový systém začne cítiť bezpečne — nie jednorazovo, ale opakovane.

Dovolenka môže byť priestor, kde sa tento proces spustí, ale sama o sebe ho nezaručí.

Možno toto leto nezistíš, ako dokonale oddychovať.

Možno si len prvýkrát všimneš, že tvoje telo ešte nevie, ako chutí pokoj.

A možno je to ten najdôležitejší začiatok.

Nie preto, aby si sa naučil/a lepšie relaxovať.

Ale preto, aby si svoje telo prestal/a presviedčať, že by už malo byť v poriadku.

Telo sa neupokojí preto, že mu to povieme.

Upokojí sa vtedy, keď túto skúsenosť začne opakovane zažívať.

Možno práve toto leto nemusí byť o tom, koľko miest navštíviš.

Možno môže byť o tom, koľkokrát si dovolíš na chvíľu nikam nesmerovať.

Autor článku: Martina Očková